Dejiny chovu
Obrovskí králici sa vyskytujú v severnom Francúzsku od roku 1850. Všeobecne sa verí, že vznikli mutáciou, je len zaujímavé, že sa nevie ani kde, ani kedy, ani ktorému chovateľovi sa k tomu podarilo prispieť.
Vznik obrovských králikov má samozrejme genetické príčiny. Znaky veľkosť, hmotnosť a iné podliehajú tzv. polyfaktoriálnej dedičnosti. Zodpovedajúce gény sa zosumarizovali alebo zmizli; od nich sa odvíja obrí alebo trpasličí vzrast. Tomuto sa bohato venovali v Belgicku a vo Francúzsku. Aby sa dosiahli čo najväčšie zvieratá, boli párovaní výlučne najväčší jedinci medzi sebou. To sa udialo aj v Nemecku, keď sa zdvojnásobila hmotnosť Flandrijského obra.
Okolo roku 1890 sa odhadoval chov obrov len v samotnej oblasti. Flandern na 15 000. Takmer výlučne to boli rodiny robotníkov, ktoré si tieto veľké zvieratá držali. Rozhodujúca bola samotná veľkosť a kvalita srsti ale aj plodnosť. Farba a ostatné vlastnosti boli vedľajšie.
Flandrijský obrí králik, ktorý bol k nám dovezený okolo roku 1890 mal hmotnosť 4- 5 kg a dĺžku 58-60 cm. Bol divej farby a nezriedka mal biele fľaky, najmä na čele a hrudi, biele labky a uši. Tento obrovský králik si veľmi rýchlo našiel obyvateľov všade, nie len u nás, v celej Európe vyvolal toľko rozruchu ako žiadna rasa po ňom, odhliadnúc od Rexov. Až po 1. svetovú vojnu obsadzoval polovicu klietok na výstavách napriek početným novo uvedeným rasám. Dôvodom tejto udivujúcej obľúbenosti bola veľkosť a hospodárnosť.
V roku 1893 bol Flandrijský o bor - na prelome storočia premenovaný na Belgického obrovského králika – spomenutý v prvom nemeckom štandarde vedľa ďalších piatich rás. Vyžadovalo sa: 1. Hmotnosť (od 4, 5 kg) 2. Dĺžka. Farba nemala na hodnotenie žiadny vplyv.
Bolo blízko k myšlienke popri viac menej šedých obroch chovať aj čisto biele. Už samotná veľká, biela srsť bola lákavá a chov jednoduchý, keďže dispozícia pre albinizmus je recesívna a albinotívne zvieratá sú čistokrvné (?) , je možné krížením divo farebných obrovských králikov a albinotívnych králikov ľubovoľnej rasy a spätným krížením bez väčších ťažkostí získať albinotívne obrovské králiky. Týmto spôsobom vznikol aj biely obrovský králik:
,, V roku 1898 som príležitostne kúpil obyčajného bieleho králika s hmotnosťou 3 kg. Pretože som mal vo veľkej obľube bielu farbu, zviera mi bolo jednoducho príliš malé, a tak som ho skrížil s Belgickým Obrom. Pre ďalší chov som si vždy ponechal najlepšie biele králiky a mal som úspech, asi za 6 rokov som dosiahol hmotnosť 5, 5 kg. Od roku 1906 sa už nevyskytlo žiadne farebné zviera. Od vtedy som už kládol väčší dôraz aj na stavbu tela, srsť a farbu... “ (Styp-Rechowsky, 1. pokladník Medzinárodného klubu chovateľov Veľkých Obrov) . V roku 1904 boli Biely prvýkrát vystavení verejnosti.
Primárnym chovateľským cieľom pri divo farebných a bielych Obroch bola najprv hmotnosť. V Nemecku boli žiadané čo najťažšie zvieratá, práve tak aj v Belgicku; v Holandsku a Anglicku sa naproti tomu uprednostňovala čistota farby. Chovali sa, kŕmili a získavali síce ťažké ale neforemné, neharmonické obrovské králiky. Vtedy sa pripomenula dĺžka a chovali sa dlhé zvieratá, bez toho, aby sa pritom myslelo aj na šírku a vznikali úzke zvieratá so slabými kosťami. Okolo roku 1900 vážili obry 6, 5 až 7 kg a pri dĺžke asi 63 cm. V roku 1901 dosiahli hmotnosť až 7, 5 kg a dĺžku 67- 68 cm. Jednotný štandard vyžadoval naproti tomu hmotnosť 5, 5 kg. Trend času šiel ale jednoznačne smere hmotnosti a dĺžky. Okolo roku 1910 mali šedí obri priemernú hmotnosť 7, 5
kg a dĺžku 72- 78 cm. Hodnotenie Spolku Pruských chovateľov králikov z roku 1912 udeľovalo za dĺžku 74 cm 30b., za hmotnosť 7, 5 kg 20b., za stavbu tela 20b. atď. Najvyšší počet bodov bol za srsť a farbu činil vtedy 10 bodov. Chov sa vtedy dostal do extrému a chovali sa predimenzovane dlhé zvieratá. Chovatelia sami ale nazývali týchto obrov ironicky “morský had s králičou hlavou“, “chrt“ a.i. Hmotnosti zvierat boli položené hranice. K tomu prišlo ešte spochybnenie vhodnosti pre chov. Predlhé zvieratá boli z časti už neschopné ako plemenné zvieratá. Táto nová nečakaná dĺžka prinútila chovateľov k postoju, že veľkosť, hmotnosť, dĺžka a šírka by mali byť v harmonickom pomere.
Na zmenách štandardu možno vidieť vývoj rasy. Je vidieť, že to bola dlhá cesta pokusov a omylov, ktorá ešte stále nie je pri konci. V roku 1931 zažila rasa svoj vrchol. V roku 1937 bol zmenený názov na Nemeckého obrieho králika, normálna váha bola znova stanovená na 5,5 kg, čím sa plemeno zaradilo do strednej rasy. Pre chovateľov to znamenalo stratu akejkoľvek podpory, ktorá sa naopak iným rasám dostávala, ceny tiež klesli. Odvtedy už bolo Nemeckých králikov len zriedka vidieť.
Chov Nemeckých Obrov ale nezaniklo. Práve naopak, získal novú dimenziu. Do popredia sa dostala hospodárnosť rasy. Začali sa chovať čisté, pravé obrie králiky. Nastal odklon od extrémnej dĺžky a úzkeho tela a prešlo sa k typu platnému a osvedčenému v chove dobytka: dôraz sa kládol na valcovitý tvar so značnými mäsovými a svalovými partiami, kožuch získal dlhšiu a hustejšiu srsť. Aj samotná srsť sa odvtedy stala zaujímavou.
Po vojne v 50. a 60. rokoch sa prejavili nejaké ťažkosti v chove, ale dne je to už na najlepšej ceste. Prevládajúce ciele chovu sú: rozumná hmotnosť, ideálny tvar, čistá farba, hospodárnosť.
Dnes, v roku 1994 patria Nemeckí obri k našim najlepším králičím rasám. To samozrejme neznamená, že to tak musí zostať navždy. Aj v dnešnom chove sa naznačuje vývoj, ktorý sa žiada isté korektúry.
Ďalšie galérie